Zubeidin svet

            Začalo sa to dávno – vlastne asi prvý krát, keď som prišla do Bratislavy. Vtedy som ešte nevedela, že to bude láska. Skôr som mala pocit, že do pol hodiny ujdem a už sa sem nikdy nevrátim. Strašné, veľké, hlučné mesto, ktoré sa zákonite vždy ponáhľalo opačným smerom, akým som kráčala ja – občas ma tento pocit popadne i teraz, ale už to nie je také intenzívne.

            To bolo pred siedmimi rokmi – i dnes si pamätám tu paniku, keď som opisovala rozvrh hodín a s hrôzou som počúvala nejakých študentov pri identifikácii tých hieroglyfov na nástenke. Akože M15 a R209 znamená Moskovská a Račianska ulica a to čísielko je označenie miestnosti. Myslím, že by sa nik vo mne krvi nedorezal, pri predstave, že sa budem musieť presúvať na jednotlivé prednášky do budov „roztrúsených“ po Bratislave (to som ešte netušila, že sú to v podstate tri zastávky električkou) v tom strašnom, veľkom, desnom meste, kde treba používať mestskú hromadnú dopravu...doteraz som žila, a víkendovo ešte stále žijem, v malom mestečku toť tu neďaleko od Bratislavy, kde je to všade päť minút.

Päť minút na stanicu, päť minút do centra, päť minút do samošky (samozrejme aj s cestou spať)...

            Tak si ma predstavte – už len samotná predstava, že mám isť SAMA VLAKOM DO BRATISLAVY!!! Neviem, ktoré z týchto troch slov predstavovalo pre mňa väčšiu tragédiu: či predstava, že musím isť niekam vlakom (o tom napíšem blog raz určite tiež) alebo, že to musím absolvovať sama, alebo ten fakt, že sa jedná o Bratislavu...

            Prvý rok svojich permanentných útekov do rodnej viesky (toš, keď je človek zamilovaný, neprekáža mu ani stále cestovanie hore dole) som Bratislavu vnímala ako nevyhnutné zlo, na ktoré si nikdy nezvyknem – divné mesto, plné divných ľudí...počnúc mojím krúžkom na VŠ, až po úplne anonymnú osobu v ktorejkoľvek situáciu, v ktorej som sa ocitla...

            A jak jeden prišiel o dôvod neprestajne sa vracať domov – môj osobný kardiochirurg sa rozhodol pre radikálny rez skalpelom – a mne to malé mesto neprinášalo žiadnu útechu, prišla na rad Bratislava. Také moje malé osobné vyhnanstvo. Mlynská dolina, Študentské domovy a jedálne Ľudovíta Štúra, blok A328. Čo vám budem rozprávať – so skutočnou Bratislavou má toto miesto pramálo spoločné, pretože percentuálne zastúpenie ľudí pochádzajúcich priamo z Bratislavy na tých pár štvorcových metroch je naozaj mizivé. Ale myslím, že je to veľmi pekný vstupný krok pre každého jedného vystrašeného človiečika z najkrajšieho kúta. S odstupom času môžem skonštatovať, že to bol naozaj božský život, bezstarostný, veselý a naozaj som nesmierne rada, že som ho absolvovala.

            ...a tak nejak sa to začalo, keďže som už nepotrebovala utekať na najbližší vlak, začala som sa flákať po Bratislave... kávička sem a kávička tam – najlepšie niekde, kde sme ešte neboli...galérie a výstavy, kino za 10, neskôr za 15 Sk v Univerzitnom pastoračnom centre...milión krát absolvovaná prechádzka smerom do Doliny...

            ...no nezačni ju milovať...

            ...vlastne som o tom dlho nevedela, že ju tak rada mám – samozrejme, bolo to z veľkej miery kvôli ľuďom, s ktorými som bola a ešte stále som v kontakte. Tak nejak som prekráčala svojou vysokou školou a ulicami Bratislavy po boku mojich známych a híkala nad každou krasotinkou, čo som našla. Či už na priečelí nejakého starého domu, alebo dakde na námestí, či v parku... Hádam najväčší zlom v mojom vzťahu k Bratislave spôsobila jedna útlučká knižka od majstra Egona Bondyho. Jedna z mála jeho kníh, ak nie jediná, napísaná po slovensky – Epizóda 89´.

            Píše o Bratislave, o svojom vzťahu k nej, o tom prečo je škaredá, o tom ako neľúby svoju rieku a preto ju oddelila od mesta múrom, o tom ako vonia...Naozaj nádherná knižka. Ona sa stala stelesneným hnacím motorom mojej lásky a presvedčenia vzbudzovať v ľuďoch sympatie k tomuto mestu. Hlavne u ľudí, ktorý v nej nechávajú pracovať svoje telo a dušu majú 24 hodín denne vo svojej rodnej dedinke alebo mestečku. Sú v Bratislave, lebo musia. Najradšej by boli doma ale nanešťastie – ich osobné aj tohto mesta – sú v Bratislave a preto ju nemajú radi. Nechcem týchto ľudí obviňovať, alebo nedajboh súdiť. To rozhodne nie. Každý sám nesie svoj kríž, a každý sa sám musí s ním aj vysporiadať. Ja len na margo týchto ľudí by som rada uplatňovala reťazové pravidlo úsmevu - ak cez deň stretneš človeka, ktorý sa na teba srdečne usmeje, ty sa tiež usmeješ na niekoho iného a takto posunieš úsmev ďalej a ďalej a ďalej...až sa usmieva celý svet, celá Bratislava..:)..

            A čo som vlastne chcela povedať?

            Iba toľko, že som minule kráčala nejakou tou uličkou a zasa raz som nad niečím híkala a popritom som si uvedomila, ako naozaj rada som. Rada, že môžem kráčať tou uličkou a len tak sa tešiť z nejakej hlúposti a pocitu, že svojím malým ja som súčasťou tohto mesta. A to je vlastne všetko, čo som týmto siahodlhým článkom povedať chcela, len mi prišlo také divné napísať len jednu vetu. Tak preto toľko slov na objasnenie celej situácie.