Zubeidin svet

           Neviem, ako sa väčšina ľudí rozhodne písať blog. Naozaj neviem, ale viem ako som ho začala písať ja...Takto:

            Začalo sa to už dávno – tak rok a pol dozadu – keď som skončila svoju definitívne poslednú školu v živote (vtedy som ešte zastávala tento názor – teraz by som s radosťou ešte na nejakú šla...:) a snažila sa zaradiť medzi každodenný pospolitý ľud. Započala som svoj boj (bohužiaľ, veľmi dlho neúspešný) so všetkými personalistkami blonďatej nátury v pracovných agentúrach, až som naďabila na brunetku, a tá mi prácu dala. A tak som dostala svoj stôl a kocúra, s ktorým sa starám o jeden detský klub.

            S vervou som sa pustila do svojej ťažkej každodennej práce. Vytvorila som si svoju pc hygienu: ráno som presnorila všetky internetové noviny, že čo nové vo svete a obedovala som pri vztýčenom prste pána džordža dabljú buscha, ktorý nespokojne poukazoval na nejakú tu krajinku vo svete, že sa nespráva dostatočne demokraticky a v rámci tohto slova tam o týždeň neskôr poslal lietadielka. Také neviditeľné – nedajú sa totižto zbadať radarom, a ak nie hneď, tak po istom čase a nejakom tom náhlom úbytku obyvateľstva sa určite daná krajinka priklonila k demokracii...

A tak som raňajkovávala a obedúvávala pri katastrofách, pohromách a šírení demokracie. Až som sa raz prichytila, že sa už neviem najesť bez toho, aby som nečítala o umierajúcich ľuďoch, a tak som s tým sekla. ....a našla som blog. Blog plný obyčajných, bežných ľudí, pracujúcej strednej vrstvy, ktorá píše o svojich radostiach i starostiach. O bežných denných veciach, ktoré ma tešili na duši a pomáhali sa mi zotaviť z terapie svetovej demokratickej cesty.  

Tešila som sa na každú obednú prestávku, čo pekné si znova prečítam (tie naozajstné skvosty som si i vytlačila :-).  A tak som si žila veselým životom cudzích príbehov a tešila som sa z dobra iných ľudí, až to jedného dňa prišlo.

            Kamoška si založila blog!!! Písala a píše skvelo – o všetkom možnom: o hudbe, filme, o sebe, o nás... Ja, tvor cudzopasného charakteru, som začala žiť i z jej blogu. A potom to začalo: len tak sme kamsik šli a kecali – ako vždy, keď sme vypadli z práce, o práci a potom o všetkom možnom...pričom reakcie na konci mojich rozohnených monológov boli:

            Zubejda, začni písať blog!

             A keď vám jeden nejakú sprostosť dlho tlačí do hlavy, prestanete tú sprostosť brať ako vážne sprostú a nakoniec sa podvolíte...

            ...a takto som ja prišla k blogu, ktorý mi založila kamoška.

ps: ...ešte neviem, či jej za to mam poďakovať, alebo skôr za živa stiahnuť z kože...sa rozmyslím a dám znať :)..