Zubeidin svet

Prvý kamienok som schytala hneď ráno, len čo som zapla svoje celodenné vysielanie excelu a wordu. Ani už neviem o čom presne bol, len sa mi ťažko vytriasal. A namiesto toho, aby som sa jedného kamienka hravo zbavila, každým novým telefonátom som dostávala ďalšie a ďalšie...

Proste, taký ten „super“ deň.

A do toho kamienok jak skla, ktorý som vôbec nečakala.

Vedúca si nás zavolala na koberček (je nás málo tak sa šetci mestíme)...a povedala, že odchádza.

Vedela som že to raz spraví.

Kvôli deťom.

Vždy som vravievala že naša vedúca má deti a nás.

Nebola to tak celkom pravda.

Mala nás a deti.

Poradie bolo potrebné vymeniť.

Stalo sa. Poradie je vymenené. Čiastočne pozmenené.

„My“ sme z rovnice jej života vypadli.

Na jednej strane ma to veľmi teší a na druhej strašne mrzí, pretože vedúca je skvelý človek. Človek s veľkým „Č“. Presne ten druh nášho rodu, ktorý mám rada.

Každý z nás má rád niečo inakšie, takže neviem či je naj Vedúca, ale pre mňa bola.

Tešilo ma keď sa tešila a mrzelo ma keď sa mrzela...

Bola a ešte stále je moja prvá Vedúca a vždy ňou aj zostane.

Možno si poviete, že sa môžeme stretávať v súkromí, nie pracovne ale viem že to robiť nebudeme. A ak aj budeme, už to nebude tá päťdňová ležérna pohoda. Tie bežné fádne každodennosti, ktoré budú čo nevidieť minulosťou.

Bude mi za nimi smutno.

Už teraz mi je za nimi smutno.