Včera som videla baletku. Bola čarokrásna, krehká, nádherná, biela, úžasná, poetická, vzdušná. Cupitala po pódiu presne v takých tých malých cupitajúcich krôčikoch, aké sa od baletky očakávajú. Mala práve tú dávku baleťáctva, akú človek neznalec ocení. Bola taká, akú si ju pamätám z detstva. Čistá a biela, v Čajkovského Labuťom jazere. Vtedy som ju videla vďaka kamarátke a vďaka kamarátke som mala príležitosť i druhý krát. Nebolo to Labutie jazero, nebol to ani klasický balet, nebol to ani dobrý koncert. Ale mali tam baletku a to mi stačilo.
Trošku už začínam rozumieť Degasovmu fanatizmu a tým tristo baletným prevedeniam, z ktorých mi jedno visí na stene.
Komentáre
a co taky
baletak?
:)))
a ja ze vedie manet :D
...:-)...