Zubeidin svet

Vetu.

Mám pre svoju neexistujúcu knihu vetu.

 „Mám strom.“

Viem, tá veta je no -  nie celkom revolučná, ale pre mňa dôležitá. Snáď i pre to, že ten strom ešte nemám, a snáď i preto, že ak ho raz budem mať, budem vedieť, že už vykvasil ten čas na tú knihu.

 I keď postupom času strácam stále viac a viac istoty v tom, že sa raz k nejakému písaniu vôbec dostanem. Ale to nie je teraz dôležité.

Len som chcela spomenúť jeden holý fakt (asi ako tá moja veta) a to, že práve čítam skvelú knihu a týpek je vážne geniálny rozprávač. Nebudem sa rozpisovať o samotnom príbehu, pretože naň jednoducho nemám slov. Povedala by som len: DOKONALÉ.

Ale čo som spomenúť chcela je búrka. Jedna kapitola začína búrkou. Neskutočný opis, priam som cítila tú ťažoby oblohy nad sebou.

A vtedy mi to došlo. Tak ako vie niekto dokonale sprostredkovať svoje pocity cez slovo, obraz, zvuk, existujú i exempláre, ktoré to nikdy nezvládnu.

I keď už majú svoju super vetu do svojej super knihy.