Zubeidin svet

           Pred veľa rokmi (to číslo obsahuje jednotku a nulu presne v tomto poradí) som maturovala. Stála som za zeleným stolom a rozprávala (aspoň som sa snažila) o Deskartesovi a jeho racionalizme, o zámorských objavoch a nejakom shopingu v nemčine (už neviem, ako sa povie shoping po nemecky...:-(. Recitovala som Krvavé sonety. Môj vtedajší najlepší kamarát mi položartovne a polovážne vyčítal, že som sa v siedmej triede na ZŠ naučila nejakú pripitomnelú básničku a vďaka nej i zmaturujem. A ja som sa len škľabila ako slniečko na hnoji.

            To bolo pred veľa rokmi.

            Za veľa rokov sa môže a nemusí stať veľa vecí.

            Určite sa so štvrtou cé stalo veľa vecí. Minimálne to bolo každému z nás vidieť tento víkend na tvári.

            Áno – mali sme stretávku zo strednej školy.

            Na úvode veľmi jemnú, opatrnú, plnú ostýchavých pohľadov po niekoľkoročnom vzájomnom komunikačnom manku. Každý z nás prezradil pár základných informácií o zmenách bydliska, mena a stavu. Pracovnú kariéru sme už rozoberali v družnej debate doplňovanej poznámkami našich z brusu nových mamičiek o svojich ratolestiach. Dostali sme svadobné oznámenie od spolužiaka, ktorého bude ženiť spolužiak J. Niektorí z nás zostali verní školstvu, len zmenili pozície v triede. Iní ešte podčiarkli toto pôsobenie o ďalšie, vyššie vysokoškolské štúdium (akože vrhnutie sa do reality pracujúcej vrstvy nebol až taký pekný a milý okamih bytia...). Ale najkrajší a najintenzívnejšie vnímaný pocit, ktorý vo mne celá stretávka zanechala bola spokojnosť, ktorá z každého z nás vyžarovala. Ľudia obrúsení a preverení vlastnými hranicami a možnosťami, vedomí si svojich schopností a cieľov. To bol maturitný ročník 97 v dnešnej podobe.Už to nebola štvrtá cé, ktorou všetkými smermi lomcovala puberta. Boli to dospelí ľudia, z ktorých každý jeden kráča k svojmu vlastnému svetlému zajtrajšku.