Zubeidin svet

            V sobotu som bola v kine – staršom kine. Žiadne to multimonštrum, kam sa do kinosály nenosia nápoje a iné veci ohrozujúce storočný vzhľad miestnych sedačiek. A nebola som ani v Hornej Dolnej Malíkovej, ale toť tu v Bratislavičke mojej, v Petržálke, v Zrkadlovom háji.  Pod hrozbou smrti som bola dopredu upozornená, že sa musím dostaviť, lebo to bude skvelý dokument a taktiež preto, lebo poznám trošku ľudí, ktorí na tom participovali a keďže z výšky som naučená chodiť na všetky spoločensko okázalé prejavy svojich súkmeňovcov, šla som aj sem.

         Volám, že teda idem a že keď neprídem, tak blúdim, aby na mňa nečakali. A oni nečakali, pretože celkom zabudli, že ja pod hrozbou smrti som sa nafintila, pripravila, obliekla a vyrazila ...a tak vinníci čakali Zubeidu s patričnou satisfakciou – „kvadratiš, praktiš, gut“ v marcipánovom prevedení s horkou čokoládou – to celkom môžem. A tak sme teda vyzbrojení grahamovými tyčinkami (tiež časť úplatku) a marcipánovým Ritter sportom zasadli v kine, kde nápoje neslobodno do sály nosiť.

           Najprv došli chlapci z jednej miestnej skupiny, čo si vravia Tru blue Club. Spievali pekne a lahodne. Môjmu hluchému uchu to nebo proti srsti – pjekne hrali. Ladne a nevtieravo – také ja môžem. A viac povedať nemôžem, bo neviem okomentovať hudbu, iba že „líbí  - nelíbí“. Tato líbila :).

           No a potom začal film.

           Dokumentárny film.

           O hudbe.

           O hudbe a Richardovi Müllerovi.

           O hudbe Richarda Müllera.

           O jeho troch koncertoch.

           Teda celé to bolo o tom – aspoň dejovo – že došli nejakí týpci z Ameriky – svetové hviezdy v hudobnej brandži (v živote som tie mená nepočula a keďže som si ich nigdá nepočula a tažko sa mi nové mená pamätajú, tak som si nezapamätovala ani tieto...) No proste strašné hudobné esá: jeden hral na gitaru, ďalší na bicie, potom klavír a sorry, viac si už nepamätám. Nebolo to pre mňa podstatné....

           Ale dôvod prečo vám o tom toľko píšem je ten, ako krásne tí týpci o hudbe rozprávali. Bolo na nich vidieť, že sa hudbe rozumejú a že ju radi majú a s ňou a v nej pracujú. Rozprávali také tie prosté pravdy, ktoré sú väčšinou celkom neviditeľné a samozrejmé a keď vám ich niekto naservíruje pod nos, až potom ich vidíte. Ak ste sa niekedy zaujímali o filozofiu a jej základné pravdy, tak vás tento film poteší. Presne takýmto spôsobom ujovia z Ameriky o hudbe rozprávajú. Rozprávajú o jej praexistencii, ktorá je v podstate ukrytá v každom jednom z nás. Rozprávajú o jedinečnosti a primárnej potrebe každého z nás obklopovať sa hudbou. Rozprávajú o ... hudbe. Rozprávajú o hudbe spôsobom, ktorému ja rozumiem. A to bolo pre mňa naj, pretože patrím k tým expertom, ktorí pri otázke, či hudbu poznám odpovedajú celou vetou, tak ako nás to doma od mala učili: Áno, poznáme.

          Tak si to nenechajte ujsť v TV, keď to tam dofrčí, bo kino už je pre tento film tabu –  pre film RM 44.