Zubeidin svet

Z privátu na privát.

Z pekného do krajšieho.

Z veľkého do väčšieho.

O pár ulíc ďalej, možno pätnásť minút chôdze z jedného bytu do druhého.

Do bytu, ktorý má tisíc plusov a jeden veľký mínus: musíme kvôli nemu opustiť ten starý.

Pekný, krásny, najkrajší.

Viem, že ten nový je super, je proste neskutočne super. Má všetko, čo ľudský druh „homo sapiens privatus“ ocení. (Tým, ktorí nikagdá nezakúsili vôňu privátneho bývania poskytnem v prípade záujmu krátky kurz.)

A predsa.

Na starom byte sme mali to, čo ani králi nemávali.

Výhľad na vlastný hrad.          

Balkón na ktorom sa pochopilo univerzo vesmíru. Kuchyňu, v ktorej sme sa o seba zakopávali. Tetu na záchodových dverách, ktorá od nás pýtala 10 fenigov...

Dnes som nespala vo vlastnej posteli.

Ráno som išla do práce pomaly a skorej ako zvyčajne. Už tade do práce nepôjdem, nebudem pozerať na prebúdzajúcu sa ulicu, ktorá má v každej minúte inú vôňu a atmosféru. Už nepôjdem cez najrušnejšiu ulicu na Slovensku, na ktorej presne viem, kedy naskočí zelená pre chodcov. Nepôjdem ani cez park, v ktorom som každé ráno sledovala bezstarostnú mládež rútiacu sa do školy. Už...

Bývala som na rôznych miestach a za rôznymi účelmi.

Kvôli škole na internáte, kvôli letnej brigáde v maringotke, v suterénnej izbe, v izbe bez okna... Nájde sa toho veľa.

Všetko to boli hraničné bývania. Vymedzené školským rokom, alebo letom.

Privát je iný. Tiež je ohraničený, ale iným spôsobom. Viete, že tam nebudete večne, ale vôbec by Vám nevadilo zhniť tam. Viete, že je to len na pár rokov, ale to je termín, ktorý je „tam“ a teraz je „tu“. A definícia „tam“ vôbec nezahŕňa najbližšiu sobotu...

Sťahujeme sa. Viem, že ten byt budem čochvíľa milovať, ale ešte sa mi naň nechce myslieť. Chcem čo najdlhšie zostať verná starému a ľúbiť ho i s jeho nedostatkami.

Aspoň do konca tohto týždňa.