Zubeidin svet

            Druhým levelom, ktorým nikdy nepohrdnem, sú filmy typu E.T. a jemu podobné. Stará dobrá televízna klasika, ktorú už taktiež všetci poznáme naspamäť. A takéto niečo, príjemné, nenásilné, rozprávkové, momentálne ponúkajú všetky naše multy aj nemulty kiná k vzhliadnutiu. Volá sa to „Most do krajiny Therabithia“.       

          Vrelo odporúčam, je to presne také, aké to byť má. Rozprávkový svet dvoch detí, ktorý nie je príliš fantazijný. Každý jeden z nás si ho vie tiež vytvoriť a nepotrebuje k tomu ani veľké hollywoodske štúdiá.

            A kde k tomu predávajú tú náladu? To vám teraz vysvetlím:

            Vybrali sme sa do kina. Prirodzene, predchádzali tomu žiarlivostné scény a oduté tváre (samozrejme, tie moje). Bo som chcela ísť na rozprávku a bolo mi oznámené, že už ju niektoré osoby už majú v compe. Tak tomuto sa v mojom slovníku vraví nespravodlivý svet. A tak som začala vydierať, že mi to bolo sľúbené, že sme už dlho na žiadnej rozprávke neboli, že na pc to nie je ono, že...dávajú to vtedy a vtedy tam a tam...ideme.

            A tak sme šli. Teda presnejšie povedané ja som bežala do auparku, bo kamarátka oznámila príchod na premietanie päť minút pred začiatkom kina. Tešila som sa i z toho šprintu cez pol Bratislavy (nechodievam emhádéčkou, bo celý deň sedím v kancelárii a pohyb mi chýba a okrem toho nemám rada revízorov...) s plánom stihnúť terno a lístky, tak aby som si nohy nedolámala. Volám kamarátke, že jej kúpim večeru, aby znova nemusela podporiť nadnárodný kolos so šašom v logu – či by chcela pizzu? Áno, chcela by.  Tak bežím ďalej, strhávam jablká z pultu (ja tiež musím niečo žuť), trielim pre pizzu – beriem 4 (tie malé obdĺžnikové fastfoodové), bo celý deň nejedla, predbieham približujúci sa košík ku kasse a víťazoslávne pozriem na hodinky – mám 17 minút a ešte dve tety pred sebou s nemalým nákupom. Snažím sa silou vôle pohnúť svetom – aspoň, tým v rade, ale bezúspešne. Na pokladni majú vodu – volám znova, či potrebuje pitný režim k večeri a oznamujem, že na kasse držia aj múčniky (niet nad organizačnú štruktúru marketov).

            Po nekonečných minútach prechádza môj nákup cez ean senzor, pokladník vyslovuje to zázračné trojčíslie, ktoré ma nadobro oslobodzuje z jeho područia...a ja letím cez celé nákupné stredisko, aby som na opačnom konci oznámila inej usmievavej tvári, že potrebujem dva lístky vedľa seba. A čakám. Avizovaných päť minút je dávno tatam a ja netrpezlivo sledujem svoje hodinky (v palece nie sú jediné nástenné hodiny). Už je tu, šprint po schodoch, reklamy bežia a my zasadáme na svoje miesta. Podávam kamarátke jej prvé tohtodňové jedlo a s potešením sledujem, ako si šťastne vydychuje a s chuťou ochutnáva svoj dnešný prídel energie. Pomedzi sústa mi oznamuje, že mala strašnú obavu, aby som jej nekúpila nejaké to tofu, alebo niečo na ten štýl (ja totiž chvíľku – asi 6 rokov – nejem mäso).

            ...a sedíme prežúvame, sledujeme nenáročný, príjemný dej a ja sa rozplývam radosťou, že som pre niekoho dnes spravila takú skvelú vec, ako piknik v kine.