Boli sme na chate – ako už toľký krát. Všetko bolo takmer rovnaké. A predsa celkom iné. Táto bola špecifická, pretože bola posledná. Nie že by sme sa už rozhodli na chatu nechodiť, ale chata sa rozhodla viac nás neubytovať. Tak nám nezostáva nič iné, ako hľadať nové ochranné krídla pre naše autistické maniere:
Piatkový príchod a vzájomné presviedčanie sa, že pracujúca spoločnosť nás vôbec nezmenila, a vydržíme tak, ako počas študentských čias, debatovať do neskorých nočných hodín... Už dávno to nie je pravda. Pred polnocou opití únavou padáme do postelí.
Deň nasledujúci s prívlastkom nekonečný – nekonečné raňajky, nekonečný odchod z chaty , nekonečné fotenie sa pred storočnými rekvizitami, nekonečné zastávky pri letnom kine, super najlepšia topvarovská kofola na Hrádzi, nekonečná cesta dom a na záver dňa HRA. Hra s veľkým „H“. Ani neviem, či sa dá nejak špecifikovať. Zopár vyštudovaných pedagógov, z ktorých ani jeden sa nevenuje klasickému učiteľstvu, si vymýšľajú infantilné disciplíny pre zvyšok kolektívu. Skvelá bavenica.
Nedeľa je nedeľná, plná roztiahnutého dňa vyplneného doobedňajším upratovaním chaty, čo nás už viac nechce a odchodom do BA.
...tentoraz sme poručili niekoľkoročné zvyky a namiesto balkónových nekonečných psychologicko-alkoholických sedení, použili na tieto účely prednú terasu a dokonca založili aj oheň v ohnisku – vďaka ti, Palo :-).
Komentáre
narusenie
...dakujem za pochopenie...
:)
henia
:)