Zubeidin svet

Je leto a ja sedím v kancelárii.

Je to pekná kancelária: na ľavo kolegyňa, na pravo okno s naozaj bujnou zelenou na bratislavské pomery, za chrbtom kolega a pred sebou svoj hypermoderný štíhly monitor s nástenkou prepchanou pohľadnicami z celého sveta a inými „absolútne nepotrebujem, nevyhnutne musím mať!“.

Je leto a ja sedím v kancelárii.

Ticho ťukám do svojej klávesnice a čakám kedy sa teplota vzduchu vyštverá na neúnosnú hranicu a moje telo sa ponorí do vlastnej šťavy. Zaparí sa mi mozog a jediné nad čím budem vedieť rozmýšľať je studená sprcha...

Je leto a ja sedím v kancelárii.

Už druhým rokom, teda letom. To prvé letné sedenie bolo peklo. Nezvyknutá, nenaučená venovať súvislých osem hodín sedeniu a zodpovednosti. So zapareným mozgom. Klimatizácia je vec, ktorú poznám, dokonca som ju i zažila ale v kancelárii, ktorej budem verná celé leto nie...

Je leto a ja sedím v kancelárii.

Pred životom v nej som mávala leto – také to rozprávkové. Plné práce, ale bez kancelárie a zodpovednosti. Takzvaný študentský život a zahraničné brigády kde tu po svete – raj na zemi. Ale to som zistila až dodatočne – potom, keď raj pošiel tatam a ja som sa stala súčasťou ďalšej dekády svojho bytia...

Je leto a ja sedím v kancelárii.

Spomínam na svoje „ťažké“, naozaj „ťažké“ letné časy brigádnické. Samé slnko, samá voda, pohoda. A kde tu nejaký šéf, ktorému stačilo minimum a bol nad mieru spokojný...

Samé slnko, samá voda, pohoda...

Je leto a ja sedím v kancelárii.