Napíšete svoj prvý článok a čakáte, či sa bude páčiť. Potom napíšete druhý a ste celý na ihlách, či vás preň nezatratia úplne, pretože tak isto ako môže byť o stupeň lepší, môže byť i o stupeň horší, ako ten prvý...a vy čakáte – čakáte na to, koľko ľudí si vás prečíta a venuje vášmu článku nejaký ten čas. A tak píšete, znova a znova – hľadáte témy v sebe i vo svojom okolí. Odhaľujete svoje pocity, postoje, reakcie. Svoje virtuálne publikum púšťate tak ďaleko do svojej duše, ako chcete.
A záleží len na pisateľovi, kam až vám pri svojom exhibicionizme dovolí nazrieť. Či vás pustí len na povrch duše alebo do jej najtajnejších zákutí.
Zaujímalo by ma, prečo vlastne ľudia začínajú písať blogy.
prečo to vlastne robia?
prečo majú potrebu o niečom písať a vypovedať?
chcú si tým niečo dokázať?
trénujú si svoje literárne črevo a schopnosť písať?
snažia sa zistiť, či dosiahnu úspech na novej neprebádanej pôde?
liečia si tým svoju vlastnú frustráciu?
odpovedajú na podnety z okolia?
snažia sa flexibilne reagovať na dianie okolo seba a v nich samotných?
prečo vlastne píšu blogy?
Prečo sú ochotní písať o sebe, o svojich stratených láskach, o nenaplnených očakávaniach, o svojich sklamaniach a radostiach...väčšinou sú to sklamania, pretože, ak sa jednému prihodí niečo naozaj dobré, pekné a milé nemá potrebu sa o tom rozpisovať niekde na blogu: taký človek si bezstarostne užíva svoje šťastie s najväčšou pravdepodobnosťou si ani neuvedomuje, že práve teraz beží tá vrcholná chvíľa šťastia...
...áno, priznávam, možno je toto len môj subjektívny, pesimistický pohľad na svet, ako taký...možno je to pre tisíc dôvodov a možno len pre jeden...ktohovie...ale pravda je taká, že som blog písať začala, a pokračovať v ňom budem, bez ohľadu na to, či vás moje depresívne skutky, stavy a melanchólie zaujímajú, respektíve nezaujímajú...
...a ak sa vám to nepozdáva, nemusíte si vôbec nikdy viac otvoriť zubeidin svet a tým je to celé vybavené...
A ak máte pocit, že chcete vedieť, či i mňa postrehlo veľké šťastie, dávajte veľký pozor, kedy prestanem zverejňovať svoje divné nálady.
Komentáre
zu, myslím si, že...
blogy sú hlavne o komunikácii, o prirodzenej potrebe prúdenia, zdielania či konfrontovania pocitov, postojov, názorov... o túžbe po dotyku s inými dušami.
ajoj :)
hogo ma presvedčil, aby som si založila blog, možno by som to urobila aj sama, ale oveľa neskôr a možno vôbec...a to zdieľanie sa mi páči, nie kvôli mojim depkám, aj keď aj tie sa prešmykli...viac je tu tých príjemných pocitov z dotykov duší...aspoň ja ich vnímam...
myslím, že by ľudia mali písať aj o tom, ako sa majú fajn, ak ich stretne šťastie či sa im stane veselá príhoda...
Ehm...
:)
píšem o sebe, pretože tak komunikujem s priateľmi, aj tými, ktorí sú ďaleko, a honestly, často mi t šetrí čas a miesto desiatich mailov mám jeden blog :)
píšem, pretože potreba písať je primalá, aby za mňa napísala dizertačnú prácu, ale priveľká, aby som to zo seba nevypísala aspoň niečo
a nemyslím, že píšem, len ak je zle. rovnaká potreba je, ak je dobre :)
a neviem, čo ty sa bojíš zatratenia. ty aj s tvojím world kukátkom ste jeden unikátny úkaz.
ad psoledný odstavec: idem trucovať. a ja nie som veľké šťastie? *smrk* .)