Zubeidin svet

            Chodím rada a snažím sa i často. Kladením nôh na chodník si uvoľňujem myseľ a odbúravam stres.

            A niekedy sa len tak zabávam – sledujem ľudí, ich tváre, grimasy, gestá, postoje, reakcie, nálady... Vážne skvelé kino. Vrelo každému odporúčam. Neexistuje lepšie zmixované prostredie na štúdium správania sa, ako ulica.

            Minule, tiež som len tak kládla nohu na chodník, zbadala som gesto. To gesto mi pripomenulo muža – videla som ho len dva krát vo živote (prvý krát a naposledy). Ten muž bol psychológ a rozoberal môj vstupný test do práce. Rozprával veľmi presvedčivo, pravdivo (občas mi to až bolo nepríjemné, že čo všetko sa jeden fundovaný človek vie dozvedieť z otázky,či mám strach z hĺbky... ). Rozprával dlho a veľa a na záver spomenul moje okuliare. Nie tie, čo mám na nose. Rozprával o tých, ktoré mám vo svojej hlave. Prezentoval ich ako veeeeľkéééé, ružové okuliare. Pamätám si ešte teraz to prekvapenie, ktoré tým výrokom vo mne vyvolal:

             Ja? A ružové okuliare?!!??  Je si ten človek 100% istý, že analyzoval môj test?!?! Veď ja sa vôbec necítim tak, akoby som sa na svet dívala cez ružové okuliare!!! A už  tobôž nie veeeeľkééééé!!!!

V okamihu, keď jeho hlas znova prehlušil môj jačiaci nesúhlasiaci vnútorný protest ukončoval svoj výklad mojej vnútornej Zubeidy slovami, že si mám na tie okuliare (veľké a ružové) dávať veľký pozor. Nie že o ne niekde prídem...

            ...a ja tak teraz rozmýšľam, ako tak kladiem nohu na chodník, či ma ten psychológ vlastne potešil, alebo skôr vystrašil. Či tie okuliare (veľké a ružové) mám na príťaž, alebo preto, aby som týmto životom preskackala usmiata a veselá. Neviem. Neviem sa rozhodnúť. A možno sa nebudem vedieť rozhodnúť celý život.

Každopádne si ale dnes nebudem zaťažovať svoju prechádzku takýmito myšlienkami a budem sa tešiť zo slniečka a najlepšieho kina na svete :-)