Zubeidin svet

Bolí ma svet už asi deň a začalo to zubom.

Zub začal bolieť a s ním celý svet.

Ťažko sa mi tváriť milo, keď sa milo necítim a to len kvôli jednému zubu.  Je to ten hnusný posledný zastrčenec dakde v spodnej ľavej lište môjho žuvacieho mechanizmu a nechce mi dať pokoj. Upozorňuje na svoje malé zastrčené ja dosť intenzívne. Možno aj trošku viac intenzívnejšie, ako by som si bola bývala želala...

Neviem, ako to mám spraviť, aby konečne poľavil vo svojom snažení a nedával tak intenzívne najavo svoje prebojúvanie sa na svet. A ja kvôli jeho snahe nemám ten svet rada – bolí ma. So stopercentnou istotou bolí už asi deň. Nepretržite. Zo začiatku som sa tvárila nevšímavo – šak čo, keď sa tým nebudem zaoberať prestane, tak ako začal – celkom nenápadne. Ale neviem, či som ho presvedčila. Skôr sa mi zdá, že mu začínam podliehať. Stále častejšie a častejšie myslím na ružových sloníkov a na sladkú letargiu, keď začnú zaberať. Krivým papulu a krivým ju na celý svet.

Beriem osobne neosobné veci a tvárim sa dotknuto. Bo sa ma bolesť dotýka. A žiť s bolesťou nie je pre mňa ľahké.

Dám tomu parchantovy deň, maximálne dva a potom...potom...naozaj neviem čo urobím.

Možno znenávidím svet...