Zubeidin svet

            Hej, včera bola v Dopleri Tina. Už som mala pocit, že ani nepríde... to preto, že chvíľku meškala – tak dve hodiny...

            ...ale pekne po poriadku...

            Z práce som letela do nákupného strediska pre darček k maminkiným narodeninám. Odtiaľ smer potraviny, jedna rýchla večera a už sme vyrážali. Pri vchode mi vzali moju prázdnu fľašu od Rajca – no keď ich potešila, nech sa páči...a zasadli sme. Drinky na stole, nálada pohodová – šak teda sme na koncerte, načo by sme sa rozčuľovali.

            A čakáme.

            Toto bol môj prvý koncert po dlhšej dobe. Tie predchádzajúce si pamätám tak, že sme prišli dostali niečo na pitie, čakali sme nejakú tu pol, trištvrte hodinku a začalo sa. Vo veľkom bratislavskom Doplery včerajší večer ale nepostupoval podľa nadškrtnutého scenára.

            Ako predkrm sme dostali hudobného diskdžokeja - dvojhodinového, čo ja osobne považujem za trošku dlhší čas, ako je slušné. A potom, konečne, keď to už pár netrpezlivcov vzdalo, prišla Tina. Vyzerala fajn, spievala (no k spevu sa nemôžem vyjadrovať, pretože mám absolútny sto percentný hudobný hluch a aby toho ešte nebolo dosť, som proste všedný konzument rádiovej hudobnej ponuky...). Spievala, povedala by som veľmi pekne, v jednej pesničke mi dokonca pripomenula Robertu Flack.    

            Akurát by som na úvod očakávala nejaké to vysvetlenie, že prečo sa vlastne začalo až tak neskoro. Nie, veľké hviezdy nepotrebujú predsa nič vysvetľovať. Tak mi to trošku zobralo z môjho dobrého pocitu a celkovej atmosféry na koncerte. I keď Tina bola veľmi príjemná a usmievavá a aj nám zaspievala.    

            Možno som už stará a celkom odnaučená čakať na niekoho dve hodiny v strede pracovného týždňa. Alebo len neviem, ako to dnes na koncertoch chodí...